Deň „D“ je tu!

Tak a je to tu! Zajtra idem prvýkrát do školy. Ako naozajstný žiak. Doteraz som tam chodil len so segrou na tanečnú, teda už to tam poznám, viem, kto je školník a aké tam majú v akváriu rybky.

A tiež viem kde sú šatne a jedáleň, a mama mi aj povedala, že budem v 1. B. a že budem v triede aj s nejakými spolužiakmi zo škôlky.

To sa teším. Teším sa do školy, aj keď sa už nebudeme doobeda hrabať v piesku a hrať na pirátov, hmm, no ale zase sa budeme učiť niečo nové. Trochu mám z toho strach, ale keď tam budú Ondrejko, Ninka a Aďka, tak to hádam zvládneme. A aj naši to snáď zvládnu. Tuším sa toho boja viacej ako ja …

Hovorili mi, ako to v škole chodí, že sa budeme učiť čítať a písať a počul som aj školský zvonec, tak viem, že budú aj prestávky, ale to nám všetko pani učiteľka povie hádam zajtra. Vraj je veľmi milá, pani učiteľka.

A mám už aj všetko pripravené, tašku, peračník, ceruzky, aj nohavice mi mama kúpila nové, aby som bol slušne oblečený. Aj ona sa asi pekne oblečie. A snáď mi ráno nebude dávať ponaučenia, akože „správaj sa slušne“, „nevykrikuj, počkaj kým sa ťa pani učiteľka spýta“. Veď ja viem, ako sa mám správať, len som niekedy nedočkavý. Hlavne aby mi nezabudla dať desiatu, to jej musím pripomenúť.

Pani učiteľke kúpim kvety, aby mala radosť. Aj ja si niečo malé kúpim, aby som mal radosť.

Najprv pôjdeme do triedy, zoznámiť sa s ostatnými spolužiakmi a pani učiteľkou a potom tam na chvíľu ostaneme sami. Teda ako bez rodičov. No, veď aj v škôlke som musel ostať sám, troška som síce na začiatku fňukal, bolo mi smutno, ale nakoniec som to zvládol. Teraz už fňukať nebudem, už som veľký, no teda snáď … len aby mama nefňukala, tú všetko dojíma. A stále mi opakuje, že ma ešte len pred mesiacom doniesli z pôrodnice a zajtra už idem do školy. Že ako to ubehlo. No čo to je prosím za hlúposť, aké pre mesiacom? Veď mám už 6 a pol roka!

No a keď tam skončíme, keď nám všetko ukážu a vysvetlia a príde si mama pre mňa, tak by sme to mohli ísť niekam osláviť. Veď je to predsa veľký deň. No na slávnostný obed asi nie, ale obvoláme celú rodinu, všetko im porozprávam, aké to bolo a či tam ešte pôjdem. Mohli by sme ísť aj niekam na zmrzku alebo do cukrárne. A hlavne zase bude hodinka otázok, ako sa mi to páčilo a čo chlapci a dievčatá, s kým sedím v lavici a či už mám niečo v zrkadielku. Jasné, všetko chcú tí rodičia vedieť, ja ich chápem, ale radšej by som ten krémeš najprv a potom budem rozprávať zážitky.

Večer dáme fotky na fejsbúk, aby všetci videli, ako som na toho prváka vyrástol. No, bude to tuším rušný deň, tak si idem ešte oddýchnuť, lebo myslím, že sa mi tie povinnosti najbližších niekoľko rokov neskončia.

Držte mi prosím palce!

(6 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)

Loading...