Spájať či nespájať?

Školské vyučovanie frčí už pekných pár dní a mnohí rodičia – hlavne tí, ktorí si slasť mať školáka užívajú prvý krát, sa riadne potia. Problém nie je vypuklý nikde tak, ako v predmete, ktorý deti riadne potrápi – v písaní.

Historicky odkladané prvé zošity s prvými čiarami a zúfalo opitými či obéznymi „lastovičkami“ a inými pokusmi o písmo by vedeli rozprávať o množstve sĺz a námahy, o hodinách času a skúške nervov zúčastnených strán.

Písaným…?

Písané písmo sa u nás berie ako štandard, ktorý majú deti ovládať. Hoci mnohé z detí – predovšetkým tie, ktoré sa už v predškolskom veku naučili čítať tlačené písmenká – majú z tejto dvojtvarovosti písma chaos. Prečo je písané „A“ iné ako tlačené „A“? Veď sa predsa čítajú rovnako, znamenajú to isté…?

Chaos – aj vďaka tzv. školskej reforme – vo výuke a logickej následnosti učenia sa písaných písmen je o to väčší, o koľko do toho vstupuje osobnosť učiteľa, dieťaťa a rodiča.

Deti sa horko-ťažko učia napísať to obyčajné „A“, ešte aj to spájanie písmen do jedného slova, také neobvyklé pri tlačených písmenách, kde tento „luxus“ pripojenia odpadá, nie je jednoduché.

Dobre si pamätám na infarktové stavy pri každom z našich detí, hlavne s najstarším a potom našou štvrtou, ktorí z obyčajnej „prípojky“ urobili objekt väčší a obludnejší, ako písmeno samo, takže často pohltilo aj význam a postavenie písmena, ktoré nasledovalo za nimi. A u najstaršieho je to tak dodnes…

Načo písané písmo

Ak znie otázka, načo písané písmo, možno je to výzva na diskusiu a to nielen rodičovskú, ale aj odbornú. Pragmatici tvrdia, že písané písmo už človek potrebuje len na svoj podpis, lebo všetko ostatné už predsa je v tejto počítačovej dobe – tlačeným.

Jeden z významných českých odborníkov v Čechách, pôsobiaci tiež ako lektor grafológie pre učiteľov, PhDr. Ing. Ivan Bertl, ako argument pre písané písmo uvádza aj podľa amerických výskumov fakt, že práve písané písmo má zásadný vplyv na rozvoj detskej motoriky a zároveň pomáha pri rozvoji zmyslu a kontinuity jazyka. To, že sa deti naučia pri písanom slove deliť slovo, rozpoznať prípony a predpony, používať rôzne koncovky, poznať kmeň slova, je pre správne pochopenie jazyka dôležité. Podľa prof. Bertla práve mladší vek je kľúčové obdobie na to, aby sa to deti naučili dobre – neskôr už šanca naučiť sa to rapídne klesá a tieto potrebné schopnosti už nie sú nikdy dobre zvládnuté.

Tak teda – tlačeným?

Aj keď v prevahe základných škôl sa deti moria s písaným písmom od začiatku, aj na Slovensku sú lastovičky, ktoré to robia inak. Prváci sa tam písmom s guľatými tvarmi a chvostíkmi či slučkami cez riadok vôbec netrápia – začínajú písať tlačeným a až neskôr prechádzajú na klasické písmo.

Debata o zmene výuky teraz búrlivo prebieha aj v Čechách, kde sa začalo s výukou tlačeného písma v školách. Paradoxne, túto novinku do školstva nedostal pedagóg, ale absolventka umeleckej školy. Dôvodom pre túto zmenu je argument, že všade okolo nás je všetko v tlačenej podobe a tak deti sa budú učiť priamo to, s čím prichádzajú do styku.

Ako je to teda najlepšie?

Ak sa vrátime k vyjadreniu prof. Berta, dozvieme sa zaujímavé fakty: v Amerike, ktorá je multikultúrnym prostredím – čo nakoniec poznačilo jej jazyk, kultúru a tým pádom aj vzdelávací systém – to vyriešili šalamúnsky.

Majú dve učebnice jazyka – a najprv sa učia písať nespojite, čiže tlačeným. Následne však prechádzajú do písanej klasickej podoby, práve z tých dôvodov, ktoré sú uvedené ako nosné pri nácviku písanej abecedy a jazyka. Zaujímavé je, že napriek znalosti oboch druhov písma nezabránilo tomu, aby si deti hlavne v tínedžerskom veku nevytvorili z oboch písem kombináciu vyhovujúcu každému osobne, ktorá – zdá sa – je tolerovaná aj v školách.

Podľa odborníkov je práve spojité, písané, písmo odrazom práce nášho mozgu a jeho mentálnych procesov, ktorými nás práve pri spájaní písmen do slov núti zaoberať sa slovom ako takým, vnímať jeho stavbu, delenie a význam, pomáha naučiť využívať priestor, a nakoniec je dôležité na rozvrhnutie energie pri písaní, aby bolo písmo úhľadné a rovnomerné. Všetky tieto procesy sa prenášajú do reálneho života a sú potrebné pre deti, takže v žiadnom prípade nie je možné hovoriť, že písané písmo je archaizmus a treba ho definitívne zakopať.

Ideálnym riešením je teda učiť sa obe formy písma – tlačenú pre praktickosť a jednoduchšie pochopenie textu, písané pre prácu mozgu a jemnú motoriku, ako aj tiež pre správne precítenie slov, ktoré sa znásobuje jemnosťou písania a celkovou prácou mozgu.

Ako to ale bude na Slovensku s písaním, zatiaľ môžeme len snívať… a po očku kukať k českým susedom, ako sa s experimentom darí im.