Za pultom nechce byť cez Vianoce nikto

Tú mladú pokladníčku v potravinách poznám z videnia. Bývala na našom sídlisku, chodili sme s deťmi na rovnaké ihrisko, občas sme prehodili pár slov.

Tak som aj teraz zamierila k jej pásu a povykladala naň všetky tie sladké drobotiny, tešiac sa, ako nimi naplním mikulášske balíčky.

Oddych na druhej strane pultu

„Ako?“ pýtam sa nezáväzne, lebo si nepamätám, či si tykáme, či vykáme.

„Hotový blázninec!“ vyhŕkla ona, „nech už je po sviatkoch!“

„Preboha, a prečo? Ja už sa ich neviem dočkať. Spolieham, že práve cez ne si konečne od toho zhonu konečne trochu oddýchneme,“ vravím hľadajúc peňaženku.

„Aký oddych, prosím Ťa?!“ pokračuje bez okolkov, „ 24-tého máme otvorené, 26-teho máme otvorené…“

„Čo? A prečo???“ čumím na ňu, „veď sú Vianoce! To nie je normálne!“

„To teda neni…“ mykla plecom ale vzápätí sa zbadala. Obzrela sa, či ju niekto od nich nepočul.

Kývli sme si na pozdrav. Pobrala som sa, ona už začala blokovať ďalšieho zákazníka.

	Prečítajte si aj: Prosím si viac vianočnej komercie

Last Christmas v shoppingu

Pár dní na to som sa vybrala na vianočné nákupy. Doplniť vianočnú nádielku, deckám niečo, čo potrebujú. Chodím si tým veľkým nákupným centrom, všade blikajú stromčeky, ponad šum ľudí spieva Wham svoje popové Last Christmas, z jedného konca na druhý sa premáva detský vláčik.

Je to tu fajn, až na tie davy. A naozaj tu majú všetko, môžem vojsť do hociktorej predajne a vidím veľa krásnych vecí. Dalo by sa vyberať.

Tie flitrované tričká, rozkošné bundičky, čelenky, decká v tom musia byť rozprávkové. Aj dospelácke figuríny krásne naaranžované, stojany obťažkané trendovými vecami. Ale ďakujem, nepotrebujeme.

Ja hľadám čiapku so šálom a rukavicami pre chalana, ktorý ešte pred zimou stihol stratiť dve sady. A nohavice pre babu, z vlaňajších už vyrástla.

Rozdelíme si Vianoce

Keď kladiem tú moju hŕstku k pokladni na pult medzi dve mladé usmievajúce sa slečny, práve k nim dobehne ich vedúca: „Dievčatá, rozdeľte si služby po sviatkoch, na 26teho tu ešte nikoho nemám!“

„To tu budete na druhý sviatok vianočný?“ Nedá mi to.

„Áno,“ stále sa usmievajú, „to máme veľké povianočné zľavy.“

„A na Štedrý deň by ste si sem nezašli?“ Nadhodím ironicky.

„Áno, to máme otvorené tiež,“ odpovedajú stále milo.

„A to kto sem chodí na Vianoce?“ krútim hlavou.

„No by ste sa divili, veľa ľudí…“ šéfovú majú stále za chrbtom, „páči sa, tu je účet, ak by ste chceli reklamovať alebo vymeniť…“

„Ďakujem, pekné sviatky,“ lúčim sa. Ale je mi z toho čudne.

Fakt čudne mi je. A smutno.

Tie prepchaté nákupné tašky, tie plné vozíky, akoby sme nakupovali naposledy. A zajtra zas a zas a potom aj na Vianoce. Treba nám to?

Zlatá nedeľa sa rokmi mení na čierny piatok. Ale aj Vianoce? Musí to byť? Nechceme radšej tieto sviatky tráviť voňavými prípravami, prechádzkami a vegetením doma?

Prečo majú tie obchody tie svoje posuvné dvere stále dokorán? Ak si niekto myslí, že ako to takej predavačke hodí na koncoročných odmenách, tak sa jej skúste spýtať, či to tak chce. Ale niekde, kde ju nebude počuť jej zamestnávateľ, vtedy vám povie pravdu.

Za pultom nechce byť na Vianoce nikto.

Vlaste áno, Stuart, ten majiteľ komixového obchodu z Big-Bang-Theory. Pozeráte? Bavíte sa na ňom?

Ten depresívny čudák Stuart, ktorý tak túži po spoločnosti, že si svoju predajňu nechá otvorenú aj na Vianoce a popozýva si tam priateľov. Nepomôže mu to, depky trvajú. Vianoce v obchode asi nebudú to pravé.

Ani nie sú. Pre nikoho, a je jedno, na ktorej strane pultu práve stojí. Tí prví tam bežia nakúpiť aj to, čo nepotrebujú, ale veľa a lacno. Tí druhí potrebujú trošku zastať a byť so svojimi drahými. 

A čo vy? Máte už nakúpené? Na Vianoce dajme kšeftom pokoj, veď obchodné centrá nemôžu byť centrom nášho vesmíru. Či čakáme na nejaký veľký tresk?