Aby sa nás dotkla... (3. adventná nedeľa)

Na čo si najviac spomíname z detstva? Čo sa nám nedá vymazať z obrazu, ktorý si radi vraciame pred oči duše ako starú obohratú platňu s nestarnúcim šlágrom?

Čoho sa nevieme nabažiť, aj keď sme veľkí, aj keď už sa tvárime, že sme z toho vyrástli?

Návraty

Môj starý otec bol tvrďas. Predsa však nemôžem zabudnúť, ako vždy, keď som otvorila dvere na zafajčenej kuchyni, odložil krabičku marsiek a otvoril náruč so širokým úsmevom. Moja mama, keď si s nami sadla a my, šuchnutí pod jej pazuchami, sme dýchali čítané písmenká zároveň s nehou, ktorá z nej pri čítaní sálala. Otec, ktorý nás vozil na koni a nikdy nezabudol, že rozčesávanie jemných dlhých dievčenských vláskov je rituál, pri ktorom hrá prvé husle neha.

A okamih, kedy sme každý z nás držali na rukách spiace malé dieťa. Privinuté k nám, tak, aby sme mu neublížili a nezobudili ho. Ale: koľkokrát sa nám ho nechcelo ani pustiť napriek kŕčom v rukách, lebo sme sa nevedeli nabažiť toho tepla a čistoty, čo z neho sálala.

Ak vonia dotyk, tak vonia práve takto.

Dotknúť sa

Máme už všeličo, čo sa ovláda dotykom. Mobily. Diaľkové ovládače. Obrazovky. Zdá sa nám to neuveriteľné uľahčenie obsluhy tej spústy nenahraditeľných vecí, ktoré nám majú urobiť jednoduchším fungovanie každého dňa.

Iba človek sa nedá ovládať dotykom bez toho, že by sme najprv nechceli sa ho dotknúť, že by sme ho nebrali ako predmet a že by sme k nemu nič necítili. Dotyk, ak má zanechať stopu, musí byť chcený a má úplne inú povahu, ako stláčanie okienok na mobile. Musí vychádzať z vnútra. Musí vidieť toho druhého ako zázrak. Musí chcieť prísť k nemu bližšie nielen krokmi, ale aj srdcom. Musí v ňom objavovať niečo, čo ja nemám.

Aj tak môže byť dotyk všelijaký. Aj zlý. Aj bolestivo sa pripomínajúci aj po rokoch. Aj omínajúci svedomie, ak sme spôsobili ranu. Ale môže byť taký, že hreje napriek vzdialenosti a času. Taký, že dáva silu ísť ďalej, a je pre nás už len pri pripomenutí impulzom, ktorý nás naštartuje raketovou rýchlosťou. Taký, že sa k nemu vraciame ako k nosnému okamihu, ako k zdroju, bez ktorého nevieme ísť nikam. Dotyk, ktorý nevieme zabudnúť, cítime jeho vôňu, pamätáme si presne čas na hodinách, ulicu za oknom, kvety vo váze a slová, ktoré prikryli ten neuveriteľne vzácny dotyk ako jemný hodváb.

Ten skutočný dotyk je o nehe. O plachosti toho, ktorý sa nás dotýka, aby nám dal najavo, že nás má rád. O rozochvení strún srdca, o okamihu, kedy sa nám zdalo, že zastal čas – a niekedy by sme chceli, aby tak ostal dlho, dlho, dlho.

Dá sa?

Ako rozpačito by sme sa teraz asi zatvárili, keby sme robili prieskum, kedy a koľko ľudí sme naposledy objali. Tak, ako objatie, dotyk lásky, má skutočne byť. Nielen potľapkanie po pleci s neurčitým „uhm“. Objatie, kedy sa nedá necítiť, že ten druhý sa nevie nabažiť nášho prijatia. Pohladenie, o ktorom si hovoríme, že nebudem ani na tejto strane spať… škoda by ho bolo zmazať. Bozk, postrapatenie vlasov, poškrabkanie po chrbte, pošúchanie nohou pod stolom, schovanie prstov do rukáva svetra toho, ktorý má pocítiť môj dotyk… šteklenie sa… šťuchanie pod perinou… chichotanie…

Koľko variánt existuje a ako nám je príjemne, už len keď to čítame…? A prečo si teda týchto rozkošných drobností, ktoré nič nestoja, ale zato nádherne osladzujúcich život, nedoprajeme viac?

S treťou sviečkou na adventnom venci vyskúšajme, čo to urobí s nami… a s inými… Pozor, prudko nákazlivé … ale dobré, dobré.