Posielame deti k babke

Evča 3

Rodičovskú si „užívam“ na plné obrátky už 5 rokov a tak aj pre mňa bol prvý prázdninový deň úľavou – znamená to vyraziť na celodenné cestovanie krížom cez republiku s mojimi 2 rozkošnými deťmi.

Napriek tomu, že sú milé, slušné, múdre, učenlivé, šikovné, poslušné a ďalšie originálne pozitívne superlatívy :), občas ich mám plné zuby a pre pokoj v rodine si od nich potrebujem oddýchnuť. Som presvedčená, že ony od rodičov rovnako, aj keď to nedávajú najavo.

foto: iStock

Obe babky ešte pracujú, ale moja mama je učiteľka, takže jej sa prázdniny týkajú a keďže nás od seba delí zopár stoviek kilometrov, teší sa na každé stretnutie s vnúčatami. Naše 2 a 5 ročné deti už zvládajú pobyt u babky aj bez nás, rodičov. 

Babku si počas roka pripomíname na fotkách,

aby ju mali v obraze a po telefóne, takže aj keď ju dlho nevidia, nie je im cudzia. My bývame v meste, v typickom paneláku na betónovom sídlisku. Babka býva na dedine, kde sa ani líšky neunúvajú dať dobrú noc. Dom so záhradkou, psom, mačkou, zajacmi, poblíž lesa.

Odovzdám jej kopec vecí, deti a pokyny, čo a ako s nimi

Väčšinou sa k nej privlečiem s plným ruksakom prepotrebných vecí od liekov, mastičiek, plienok, oblečenia a obuvi všetkého druhu, pokynmi čo a ako s deťmi, fotodokumentačnou technikou – až ma prehýba v páse a teším sa, že späť pocestujem sama a naľahko.

foto: iStock

Doma sa konečne môžem uvoľniť,

nemusím myslieť, čo všetko treba zabezpečiť pre plnohodnotný chod domácnosti a dvoch detí a s mužom si užívame 2 medové týždne. Ako sme sa najprv zastrájali, čo všetko bez detí doma a v práci zvládneme, tak po 2 týždňoch konštatujeme, že sme neurobili vôbec nič, ale aspoň sme si fantasticky oddýchli.

Deťom netelefonujeme,

veď na čo sa im zbytočne pripomínať a rušiť ich v nových dobrodružstvách? V polovici ich pobytu sme im poslali pohľadnice, každému zvlášť, aby sa nehádali o jednu. Babka nám pravidelne vyvoláva a podrobne informuje o aktivitách a výrokoch našich detí, a zvláda to s nimi skvele.

Blíži sa koniec oddychu a ja doma narýchlo aspoň akože poupratujem, beriem na plecia ruksak a vydávam sa na cestu pre deti. Akosi tie 2 týždne rýchlo ubehli a mne sa ani nechce, aby skončili.

Čím som bližšie k cieľu, tým viac sa na deti teším.

Hneď z príchodu si vypočujem na privítanie od staršieho hrdinské konštatovanie, koľkokrát si rozbil koleno, ako si rozbil nos a ako ho to už nebolí.

Mladšia sa ma rozčarovane pýta: „Ty si naša mamička?“ a synovec smutne pozerá, prečo neprišla aj jeho mamina. Po búrlivom privítaní z pliec zhadzujem ruksak a už vopred sa desím, že ma bude cestou domov pod ťarchou lámať v páse.

Mama mi hneď ukazuje RTG snímku rozbitého nosa – všetko je v poriadku, len ešte celkom nezmizla nazelenavá modrina. Aj koleno je už v poriadku, na ružovej jazve sú ešte pozostatky chrasty. Darmo, športu doma holdujeme viac pred TV než vonku a na deťoch to akosi nápadne vidno.

foto: iStock

Inak sa neudialo nič výnimočné,

deti sú opálené od slniečka, vybehané, vyspané, obohatené o množstvo nových zážitkov. Recitujú nové veršíky, spievajú nové piesne, zjedia úplne všetko, čo babka nachystá (až vyvaľujem oči), zase sa naučili užitočné spôsoby na ceste k samostatnosti a zase neuveriteľne narástli, kým som ich nevidela.

Ja už dávno nezisťujem podrobnosti, ako ich moja mama čo naučila. Rýchlo som pochopila, že vnúčatá nie sú deti a výchovné metódy uplatňované na mne im nehrozia. Babka si ich môže rozmaznávať, lebo na jej pleciach už neleží zodpovednosť za výchovu. Môže si vnúčatá užívať s radosťou bez obáv, ako sa im bude dariť v budúcnosti. Na to majú deti predsa rodičov, aby sa o ne starali a strachovali, aby niesli zodpovednosť za výchovu a budúcnosť.

Babka plače, deti sa tešia na ocina a o rok sme tu zas…

U babky je tak dobre, že ani mne sa nechce ísť domov. Po troch dňoch spoločného pobytu sa lúčime. Babka plače, ja len tak v duchu, deti sa už tešia na ďalšie zážitky a rozlúčku nevnímajú nijako tragicky. Nevedia sa dočkať ocina. Veď k babke prídu zase. Doma ešte chvíľu sypú otázky typu, kde je babka, čo robí a prečo jej tiež nenachystáme jesť, ale stačí prísľub ďalšej návštevy a vec je vybavená. Ja som rada, že deti babku ľúbia, že k nej chcú chodiť a že ona na nich ešte stačí.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (4 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ano ano, je to tak, krasne napisane!

    Tak si pamatam prazdniny u babiek ja z mojho detstva a staci asi len pochopit ze aj nasim detom to bude len a len na osoh a dopriat im to tiet. To znamena, ze nebyt im nepretrzite za zadkom a dopriat im aj cosi ine, ako nas – rodicov 🙂 A pritom verit tej druhej strane ze to s nimi zvladne a nase deti takisto!

  2. Môj 6 ročný syn išiel na tri týždne na prázdniny k dedovi na zrúcaninu hradu, ktorý sa rekonštruuje. Dedo je tam kastelán a malý tam prežíva neskutočné dobrodružstvá. Spáva v hrade na posteli, jedáva, čo dedo uvarí vonku, pozoruje hviezdy, „sprevádza“ ľudí po hrade a rozpráva im to, čo zachytil z dedovho rozprávania, získava nové priateľstvá, celý deň je na vzduchu. A my sa ho po troch týzdňoch nevieme dočkať Big Grins

Pridaj komentár