Po materskej dovolenke som túžila ostať doma s deťmi

Stretli sme sa pred pár rokmi na malej kinder párty a postupne zistili, že máme spoločných známych. Odvtedy sa stretávame pravidelne, v „behu dňa“  a ja vidím večne usmiate žieňa neustále v pohybe.

So štyrmi deťmi sa veľmi inak ani nedá. Katka Lenczová, liečebná pedagogička, sa okrem svojich vlastných detí stará ešte aj o iné deti – vo svojej škôlke Deti v zeleni.

Čo je tvojim „chlebíčkom“

Moja práca spočíva v opatrovaní malých detí od 1roka do 6 rokov v mini kolektíve. O deti sa starám v našom rodinnom dome, kde žijeme spolu s manželom, 4deťmi a manželovou mamou. Žijeme v krásnom prostredí v starej časti Devínskej Novej Vsi. Pri opatrovaní sa viac menej držím režimu podobnému v škôlke. Deťom sa venujem od 8.00 do 17.00. Poskytujem aj domácu stravu.

Pamätáš si moment, kedy a kde vznikol nápad začať s podnikaním? S kým si svoje úvahy konzultovala (ak vôbec)? Radila si sa s niekým?

Prvý krát vo mne skrsla táto myšlienka po rozhovore s jednou mojou známou, ktorá sa tiež starala o 3 – 4 maličké deti a dokonca v paneláku. S nadšením mi o tom rozprávala a ja som ju počúvala a cítila som, že toto by ma bavilo. Vtedy sme už čakali štvrté dieťa a ja som túžila po materskej dovolenke zostať doma s deťmi.

Manželovi sa ten nápad páčil.

Vy študovala si liečebnú pedagogiku. Kde si pracovala „pred deťmi“?

Ja som pred deťmi nestihla pracovať, lebo som sa vydávala počas štúdia a týždeň po štátniciach sa nám narodil druhý syn. Po troch rokoch prišla na svet naša dcéra a až potom, keď mala tri roky, som nastúpila do práce. Bol to domov seniorov Archa na Kramároch. Pracovala som tam s ľuďmi s Alzheimerovou chorobou. Práca spočívala v pamäťovom tréningu a rôznych terapiách ako sú muzikoterapia, činnostná terapia a arteterapia.

Prečo si vlastne začala podnikať – samozamestnala sa?

Keď som po našich troch deťoch nastúpila prvýkrát do práce, bolo to pre mňa, deti a manžela dosť náročné obdobie. Pracovala som síce spočiatku na polovičný pracovný úväzok, ale po pol roku som musela prejsť na 80%,  tak som sa do škôlky a školy dostala okolo pol štvrtej. Bývala som vyčerpaná a najhoršie situácie nastávali vtedy, keď ochoreli deti. Kolegyňa by musela sama viesť skupinu Alzheimerikov a bola z toho rozladená a preťažená. Bola som z toho v strese.

Deti chceli byť radšej so mnou ako s babkou a ja som túžila byť s nimi, cítila som, že tam je moje miesto. Raz sa ma, vtedy sedem ročný syn opýtal, prečo nemôžem byť vždy s nimi doma ja a tak som mu povedala, že potom by ma prepustili z práce. Tak sa v ten večer modlil „aby mamičku prepustili z práce, aby mohla byť s nami doma“ 🙂

Čoskoro potom sme čakali štvrté dieťatko a ja som vedela, že chcem niečo vymyslieť, aby som sa nemusela vrátiť späť do práce.

Čo bolo pre teba najľahšie/najťažšie zrealizovať? Myšlienky sú fajn, ale ako sa prenášajú do praxe?

Najľahšie bolo zariadiť praktické veci v dome….nákup v Ikea:-) Najťažšie bolo pre mňa zvykať si postupne na záťaž, ktorú takéto opatrovanie predstavuje. Je rozdiel mať popri mojej Johanke jedno, dve alebo tri deti na starosti. A potom som sa musela zorganizovať, aby veci fungovali…. aby ráno bola strava pripravená, dom uprataný, námet na výtvarnú činnosť pripravený a ja aby som bola oddýchnutá a veselá:-)

Kto ti pri realizácií tvojho sna najviac pomohol?

Najviac mi pomohol manžel…..svojimi povzbudeniami, vierou v moje schopnosti a konkrétnou pomocou pri vytváraní prototypu pracovnej dohody s rodičmi dieťaťa, či stránkou na Facebooku.

Čo je najväčším benefitom tvojej práce?

Je to moja prítomnosť doma pre naše deti. Jeden kňaz mi raz v rozhovore povedal, že je pre deti veľmi dôležitá prítomnosť rodiča….aj keď sa mu aktívne nevenuje, lebo to mu  dodáva  pocit bezpečia a istoty.

Čo považuješ za úspech? (osobný/ aj pracovný)

Za osobný úspech považujem to, že viem tie maličké deti mať nežne rada a že sa mi darí vytvárať pokojné, radostné a podnecujúce prostredie pre ne. A za pracovný úspech považujem to, že vlastnými rukami, srdcom a tvorivosťou dokážem zarobiť peniaze potrebné pre našu rodinu.

Ako vnímaš svoje pôvodné rozhodnutie začať podnikať s odstupom času – hoci krátkeho?

Svoje rozhodnutie vnímam ako správne, aj keď ešte stále som na začiatku a situácia sa môže zmeniť.

Čo hovoria na iné detičky v dome tvoje vlastné deti? Chlapci sú predsa len už trocha väčší – majú nejaké komentáre?

Najmladšia Johanka (3 roky) sa teší, že má kamarátov a kamarátky s ktorými sa môže každý deň hrať. Niekedy je toho na ňu trochu veľa a vtedy potrebuje dlhšie spať. Vie, že chodí do mamičkinej škôlky a inak by musela chodiť do inej, k iným pani učiteľkám. Takto to chce. A keď ma nerešpektuje, tak jej tie dve možnosti pripomeniem.

Staršie deti Eliška (8,5 roka), Jakubko (11,5 roka) a Filipko (14,5 roka) si deti veľmi obľúbia, ale predsa už začínajú frflať, že či u nás musia byť aj poobede. Vtedy im vysvetlíme, že je to pre našu rodinu teraz takto dobré a povzbudzujeme ich, aby to prijali ako tú naozaj lepšiu možnosť hlavne aj pre nich. Všetci si na túto novú situáciu ešte stále zvykáme.

Ako by si pomenovala možné riziká, ktoré čakajú na začínajúce podnikateľky?

Riziko, ktoré sa týka aj mňa je, že niekedy neverím, že to dokážem, že to viem robiť dobre. Vtedy mi veľmi pomôže povzbudenie a uistenie od manžela, že to zvládnem. Ale dôležité je aj odhadnúť trh, či moja služba je pre určitú cieľovú skupinu žiadaná a za rozumnú cenu. A mne sa osvedčilo začať v „malom“… s jedným dieťaťom a postupne skúšať zvyšovať záťaž.

Máš nejaký odkaz pre žienky domáce, ktoré uvažujú o vlastnom podnikaní a stále zvažujú nejaké pre a proti?

Ja si myslím, že je dôležitá vnútorná motivácia. Pokiaľ to podnikanie má slúžiť rodine a deťom v nej, tak nech do toho idú.

Čo robíš, keď sa nestaráš o deti, o rodinu, o manžela a o prácu (ak ťa napadne že nič iné nestíham, tak pridaj k tomu, čo by si chcela robiť, ale ešte nebolo kedy :-))

Veľmi mám rada také kľudné chvíle, kedy môžem čítať, posedieť pri káve s manželom alebo s priateľkou. Naposledy som sa veľmi dobre zrelaxovala pri plávaní.

Ak sa niekto spýta tvojich detí čím je ich mama, ako odpovedajú?

Deti hovoria, že máme doma jasličky… že opatrujem deti… alebo Johanka hovorí, že chodí do mamičkinej škôlky a mamička je jej pani učiteľka:-)

Rozhovor pripravila Mária Kopčíková.